Každá vzdelávacia jednotka, je jedno či v prezenčnom, alebo dištančnom type pozostáva zo základných fáz:
motivácia – Podať študentovi dôvod čo ho čaká, prečo sa to má naučiť, kde v praxi to bude potrebovať. Zo začiatku bol online spôsob vzdelávania sám o sebe motivujúci. Bolo to niečo nové a zaujímavé. Ako sa však súčasná corona situácia nezlepšuje, tak predstava absolvovania ďalšieho semestra pred monitorom je skôr demotivačná. Odporúča sa použitie otázky, výstižného citátu, humoru, prípadne prekvapivé tvrdenie hneď v úvode.
expozícia – Táto fáza by mala obsahovať vysvetlenie, objasnenie a množstvo príkladov. Prvky dobrého výkladu, kedy naozaj naša myšlienka ostane zakotvená u študenta by mali obsahovať prepojenie na emóciu. Keď informácii dokážeme pripojiť tento prvok, je ľahšie zapamätateľná. Proces učenia určite zlepšuje diskutovanie o probléme. Snažme sa teda do nášho vzdelávania zahrnúť rozpravu, kladenie a zodpovedanie otázok, vypočutie názorov viacerých a hľadanie alternatívnych možností. Podľa Stránskeho (Stránsky, 2017) je pri učení najdôležitejším prvkom reflektovanie. Tzv. Sokratovský spôsob učenia založený na kladení otázok nás nakoniec vždy privedie k študentovej odpovedi že nevie, teda ku chybe a tam práve má nastúpiť naša rola – odovzdanie informácie, ktorú študent nemá, nepozná. Teda učenie je možné len vtedy, keď nastane chyba, keď študent vie, netreba ho predsa učiť. Trvalé spoje v mozgu sa netvoria opakovaním, ale nadväzovaním. Mozog sa učí nové veci a pokiaľ neurobíme chybu, nevieme, že sme narazili na niečo nové. Preto spôsob bifľovania a učenie sa dát nemá pre mozog absolútne žiadny zmysel, musíme vedieť súvislosť. Mozog anatomicky funguje tak, že tvorí spoje a trasy cez porovnanie. A keď narazí na niečo iné, tak sa utvorí nová, iná anatomická cesta. Tá sa potom spojí s tým stromom (sieť neurónov) a integruje sa. Samotný výklad by ani pri dištančnom vzdelávaní nemal byť sprostredkovaný úplne cez počítač. Je totiž dokázané že učenie (čítanie) je neporovnateľne lepšie z tlačenej podoby, ako z digitálnej (Stránsky, 2017). Dajme študentovi dostatok alternatív k hľadaniu informácii z tlačených materiálov, motivujme ho k počítaniu príkladov na papieri, odožeňme ho od počítača vždy, keď to len pôjde.
fixácia – Táto fáza zahŕňa celkové zopakovanie témy, pokladanie otázok, cvičenia, stanovenie úloh. Mnohí učitelia preferujú testovanie (dokonca online testovanie) a považujú ho za efektívny nástroj fixácie. Čím viac testov, tým lepšie vedomosti. Neviem či je to správna cesta. Názory odborníkov sa v tomto líšia (Robert Čapek, didaktik z ČR (Čapek, 2020), vrs. Ján Stranský, neurológ z ČR (Stránsky, 2017)). Ak je to testovanie zábavné a má prvky vzdelávania, teda otázky sú kladené tak, aby ich zodpovedanie utvrdzovalo vedomosti a študent má právo test absolvovať viackrát (neobmedzene krát), tak sa takýto nástroj môže naozaj rátať ako nástroj na fixáciu vedomosti. Ináč to patrí len k hodnoteniu a aj tam je otázne akú váhu má online test pri dištančnom prevedení a či je vôbec v našich silách zabezpečiť relevantnú výpovednú hodnotu týchto testov, lebo priznajme si, študenti sú vynaliezaví a v tejto časti vzdelávacieho procesu vykazujú vysokú mieru kooperácie. Testovaním na konci každého celku by sme si skôr mohli overiť efektivitu nášho vzdelávania, nie trestať chyby. Totižto ak sa študent dopúšťa chyby, asi sme aj my nedostatočne látku vysvetlili, možno nezrozumiteľne, možno nie celkom vhodne (Čapek, 2020). Iný názor na problematiku testovania má Martin Stránsky, ten totižto tvrdí, že otestovať by sme mali študenta ešte pred samotným zahájením výkladu, nechať ho urobiť chyby, aby si jeho mozog uvedomil, že nepozná správne odpovede a preto sa musí učiť. Potom odporúča testovať aj v priebehu aktivity a aj na jej konci. Zdôrazňuje však, že tieto testy by mali byť len ako sebareflexia študenta a nie ako kritérium hodnotenia (Stránsky, 2017).